(Pracovno) prevádzkové stretnutie modulov TT – Kokava 2010 – časť prvá

Ako už napovedá názov príspevku, chystám sa vám priblížiť ako prebiehalo stretnutie slovenských modulovkárov a železničných modelárov v Kokave nad Rimavicou v dňoch 2. až 6. júna 2010. Na úvod v skratke len toľko, že celé stretnutie prebiehalo v super atmosfére a priznám sa, že ešte v pondelok ma bolelo brušné svalstvo od smiechu. Veru, srandy a zábavy sme si užili viac než dosť, aj keď sme mali trochu sklz v zostavení a montáži celého koľajiska. Ale poďme po poriadku…

2.6.2010 – deň prvý …alebo ako sme do Kokavy skoro na raftoch moduly prevážali

Je streda, cca 2 hodiny popoludní, keď ma Roman Bačo vyzdvihol v práci. Pôvodne sme mali ísť ešte k nemu naložiť moduly, ale nakoľko to stihol už sám predtým, mohli sme po naložení mojej osobnej batožiny ihneď vyraziť na cestu. Pardon ešte nie, lebo som zistil, že som si doma zabudol mobil, ktorým sme chceli filmovať priamo z vlakovej súpravy prejazd koľajiskom. Nakoniec sa aj tak nič nefilmovalo, ale trochu nás to zdržalo a vyrazili sme až okolo tretej hodiny.
Cesta prebiehala celkom rýchlo, sem tam bola na ceste voda, hlavne v okolí Tornale to vyzeralo vážnejšie, na jednom či dvoch miestach voda z povodní zalievala jeden jazdný pruh, ako na potvoru zrovna ten náš. No a potom prišla konečne Rimavská Sobota a vytúžená odbočka na Kokavu. Napriek tomu, že predpoveď počasia sľubovala na popoludnie slnečno, slnko sme videli cestou len sem tam, skor bolo stále zamračené, prípadne spadli aj nejaké dažďové kvapky a sem tam tiekla naprieč cestou voda. Po odbočení na skratku v Rimavskej Bani to už bola len chvíľka a pred nami sa objavila Kokava na Rimavicou. Konečne sme v cieli.
Zoran nám vyrazil oproti, len čo sme mu zavolali že sme na mieste. Stretli sme sa na parkovisku pred železničnou stanicou a zaviedol nás na miesto konania stretnutia. Na školskom dvore pri dverách do telocvične nás už čakali chlapci zo železnično-modelárskeho krúžku, ktorý v Kokave vedie Zoran. Pomohli nám s prenesením Romanových modulov stanice do telocvične a začalo sa rozbaľovanie a stavanie modulov na nohy.

Trochu chaosu do toho všetkého vnášali chlapci zo Zoranovho modelárskeho krúžku, ktorých činnosť bolo trochu ťažšie kontrolovať o čom svedčia aj mierne ohnuté lampy na Zoranovej stanici Kokava a jedna vyvalená úplne. Chlapci pravdepodobne simulovali pôsobenie tornád v praxi

Musím ale priznať, že moju úbohú odbočku tiež poskytla katastrofa, vyzeralo to skoro ako keď niektorý naši spoluobčania v reáli zbierajú na trati koľajnice, keď práve nejde vlak. Našťastie to však išlo opraviť, aj keď sa na niektorých miestach (viditeľne to bolo hlavne pri pomalej jazde) vlak mierne kolísal ako medveď pri pochôdzke horou
Aby som ale nezabudol aj na ďalších účastníkov stretnutia už od začiatku tu bol ešte jeden Roman a to Roman Hložka a ak sa dobre pamätám chronologicky, tak potom pribudol Tibor Tišťan a Ďuri … (ach tá skleróza). Obaja posledne menovaní sa neskôr veľmi aktívne (hlavne podľa rozpisu spotreby “pohonných” hmôt)

podieľali na dokončení kľúčovej stanice s názvom Breznička, ale o tom neskôr aby som nepredbiehal. Chvíľu sme ešte rozkladali moduly a stavali ich na nohy a už bol čas večere. Večere ako aj raňajky a obedy prebiehali v penzióne Kokava, kde bola ubytovaná tá časť účastníkov, ktorí mali radi pohodlie, ale hlavne tečúcu vodu v sprche, čo ku komfortu bývania v telocvični chýbalo (veď pršalo takmer celé stretko, tak načo by mala tiecť voda v sprche ). Nemal by som možno robiť reklamu, ale musím povedať že tak ako ubytovanie v penzióne bolo veľmi príjemné, tak aj strava, ktorú nám pripravovali bola vynikajúca. Aby ste vedeli, kde sme to vlastne bývali a stravovali sa, bol to penzión Kokava.
Po večeri sme pokračovali v rozostavovaní modulov a Tibor s Ďurim išli pomôcť Zoranovi dokončiť (hmm, alebo žeby vlastne vybudovať) Brezničku (slovo Breznička sa ešte veľakrát skloňovalo, kým bola stanica postavená do layoutu, ale to je paralelný príbeh). Prvý deň sme zakončili postavením všetkých potrebných modulov na nohy a pospajaním do celkov, ktorými sa dalo posúvať po telocvični. Čakalo sa už len na stanicu Breznička a na stanicu Chrisovo. Chris mal so svojou stanicou “Chrisovo” doraziť na ďalší deň ráno.
Ešte aby som nezabudol, ku vchodu do telocvične, ktorým sa nosili moduly sa prichádzalo školským dvorom s ihriskom zarasteným hustou stredne vysokou trávou (pôvodne tam bola bežecká dráha, pieskovisko na skákanie do diaľky a určite ešte aj ďalšie športové záležitosti, teraz to však bolo skryté v tráve a miestami zaliate vodou ktorá sa na ihrisku držala a vytvárala tak celkom rozsiahlu mokraď. Načo to spomínam?… to ukážem neskôr, škoda že som si nenafotil ako celkom pekne to vyzeralo na začiatku.

3.6.2010 – deň druhý …alebo ako napredovala výstavba Brezničky a ako sa nám nechcelo čakať a začali sme jazdiť.

Je štvrtok ráno, zobudil som sa skoro, lebo po dažďoch sa zrazu ukázalo slnko a nakuklo aj do mojej izby v penzióne. Aj keď sme predošlý deň skončili po polnoci, viem že som líhal do postele niečo po 1:30, bol som o cca 7:00 celkom vyspatý a tak som sa vybral trochu okuknúť aspoň okolie penziónu a pozrieť či si nekúpim v obchode niečo dobré na zahryznutie počas dňa. bolo to prvý a posledný raz, lebo musím povedať, že čo sa týkalo stravy akú sme mali, dalo by sa to možno prirovnať k obžerstvu , lebo strava bola ozaj vynikajúca a porcie boli niekedy viac než veľké. Po tejto stránke dávam celému stretku 10 bodov z desiatich. Keď som sa vrátil z obchodu do penziónu, už dorazili aj chalani z telocvične aj “stavebná” partia pracujúca na Brezničke. Hodili sme do seba raňajky, teda niektorí sa neponáhľali, veď čím dlhšie sme sedeli na raňajkách, tým viac si mohli obzerať celkom chutnú čašníčku, ktorá sa šikovne mihala pomedzi stoly a roznášala objednané jedlo a nápoje. Musím uznať, bola to ozaj pekná a milá holka, ďalšie dni sme mali aj inú obsluhu, ale túto sme si akosi tak obľúbili najviac, hlavne poniektorí, veď vieme o kom je reč , škoda že nás nenapadlo si spraviť foto aj s personálom penziónu . Nooooo inak celkove v Kokave sú podľa všeobecnej mienky zúčastnených celkom pekné baby… no ale aby som neodbočoval, lebo o babách to nemalo byť (ale aspoň niektorí zo zúčastnených si zaspomínajú, čo toto budú čítať) …veď oni vedia koho mám na mysli
Takže po výdatných raňajkách sme sa presunuli do telocvične. teda s výnimkou Tibora a Ďuriho, ktorí pokračovali na dokončení Brezničky v Zoranovej “dielni” Ešte dopoludnia sa nám podarilo umiestniť na svoje miesto ľavú časť layoutu so stanicami “Jurajov dvor”, “Zelená”, “Kokava” a podarilo sa ich prepojiť so stanicou “Chrisovo”.



Popoludní sa podarilo zapojit rozvody X1 a X3 a mohlo sa začať jazdiť aspoň v takom dočasnom núdzovom režime (Inak musím spomenúť na druhej časti layoutu v stanici “Bačovo” sa jazdilo už v stredu večer). Zoranovi chlapci začali pomaly nosiť lavice aby sme nimi mohli vymedziť priestor pre návštevníkov aby sa nedostali veľmi blízko modulov a náhodou sa napríklad nezamotali do nejakých káblov. No a tí ktorí boli netrpezliví, už mohli preháňať svoje mašinky po spojazdnenej časti layoutu. V tomto duchu prebiehalo popoludnie až do večere a po nej až do noci. Tibor s Ďurim už klasici zaliezli po večeri do Zoranovej dielne a usilovne pracovali na dokončení Brezničky aby sme mohli na ďalší deň už spojiť celý layout dokopy.  Ako aj predošlý deň, tak aj tento deň som sa dostal do postele až po polnoci.

4.6 – deň tretí …alebo deň prvý pred Brezničkou

Celý deň prebiehal v duchu toho predošlého. Jazdilo sa na polovici layoutu, ale aspoň že ten bol bezproblémový, lebo sme mali prvých návštevníkov. Prišli učitelia so žiakmi, ktorým sa myslím, že premávajúce vláčiky veľmi páčili. Nám sa zase celkom páčili poniektoré učiteľky ktoré so žiakmi prišli, takže myslím že spokojnosť bola na oboch stranách
Podvečer dorazili ďalší účastníci stretnutia, keďže večšisnu som videl prvý krát mierne sa mi pomiešali alebo vypadli niektoré mená, takže spomeniem akurát Igora Kmeťa, Peťa Fábryho a zopár ďalších vlačikovo pozitívnych ľudí. Tu sa hodí ukázať ako sa zmenilo ihrisko pred telocvičňou, ktoré vo svojom rozmočenom stave nedokázalo vzdorovať návozu modulov a ostatného potrebného pre jazdenie alebo len odvozu a dovozu najmenších účastníkov stretnutie na stravovanie do penziónu.


Čo nás však začínalo trápiť bola Breznička. Ani do večera sa ju chalanom nepodarilo dotiahnuť do prevádzkyschopného stavu a tak ani po večeri v layoute nenastala žiadna zmena. Nakoľko Tibor s Ďurim nas museli opustiť a cestovali domov, začal mať Zoran vrásky z toho čo s Brezničkou išiel sa sám zavrieť do dielne. Konečne sa mu to podarilo, nakoľko ho dovtedy chalani vraj z dielne vyhadzovali že sa tam k nim už nezmestí Viacerí sme sa sa mu ponúkali že mu ideme pomôcť, ale tvrdil že pomoc nepotrebuje, že už len treba zapojiť elektriku na jednom zhlaví a do výhybkových prestavníkov a bude Breznička hotová. Medzitým sme si v telocvični pripili na úspešné ďalšie dva dni jazdenia a na dokončenie Brezničky.

Keď však prišiel o polnoci do telocvične a oznámil nám, že nijak nepokročil, obaja Romanovia už nevydržali a prinútili ho aby ich vzal do dielne, že sa na to pozrú. Oni išli do dielne a my ostatní sme sa pomaly rozišli uložiť sa k spánku (lebo nás nechceli zobrat so sebou, že oni to zvládnu). Tak sa skončil ďalší pekný deň v Kokave.

Tu preruším opis stretka, na prvú časť do stačí, viem, že aj tak všetci čakáte na fotky, tak sa môžete kochať. Musím však ešte povedať čo som nespomenul, že napriek tomu, že Breznička ešte nebola hotová, dobrá nálada nás neopúšťala a sám za seba musím povedať, že každý večer som si líhal so svalovicou brušných svalov od smiechu, lebo tak dobre ako na tomto stretku som sa dávno nenasmial. Sľubujem, že na budúci rok budem mať so sebou nejaký záznamník aby sme mali aj zvukový záznam, lebo už len toľko vtipov a iných sránd čo odznelo počas pobytu v Kokave bolo nemožné si zapamätať a teda môžete len veriť že tam bolo naozaj super. Ospravedlňte horšiu kvalitu niektorých fotiek, hlavne mojich, nemal som so sebou lepší foťák a osvetlenie v telocvični nebolo zrovna ideálne.

Na záver ešte prikladám odkazy na reportáže z tejto akcie od ďalších účastníkov stretnutia, ako to celé videli oni.
Roman Hložka - http://www.rominov-svet.eu/index.php?vyber=novinky&cislo=39
Daniel Martanovič (RAILNET) – http://www.railnet.sk/view.php?cisloclanku=2010060001